Prečo zakladať veľkú záhradu a zeleninovú záhradu, keď potom nie je kam dať úrodu, spýtal som sa rodičov

Moja mama a otec veľmi milujú svoje dačo. Pokiaľ si pamätám, vždy tam trávili čas. Ak sme išli k moru alebo do sanatória, túžili a ponáhľali sa, hoci aj na jeden deň, ale aby odišli skôr, aby sa čo najskôr ocitli vo svojej záhrade. Majú upravený, veľký a vekom vôbec neznížili počet postelí a dokonca vysadili nové stromy. Argumentujú tým, že rodina sa rozrástla, pretože mám manžela a deti, môj brat má tiež priateľku.

Ale aj tak nejeme všetko, čo rastie v starej záhrade. Jablká a slivky každoročne končia vo vedrách na komposte, pretože ich nemáme čas spracovať a zhnijú. Aj priatelia odmietajú žať, každý má svoj vlastný a niekto bude jednoduchšie nakupovať v obchode ako mať šťastie z dacha.

Presviedčam mamu a otca, aby sadili čo najmenej, vrátane zeleniny - uhorky, paradajky, papriky. Koniec koncov, potrebujú neustálu starostlivosť a sila nie je rovnaká. Aj keď keď porovnám svojich opálených, veselých rodičov s tými staršími ľuďmi, ktorí žijú v meste, chápem, že dačo im dodáva nielen únavu, ale aj skutočné zdravie.

Otec nám vždy hovorí, aby sme zeleninu v obchode nekupovali, snaží sa ju pestovať čo najskôr, aby jeho deti a vnúčatá jedli prírodné, nie chemické výrobky.

Od júla mama zberá, navyše v poslednom čase viac mrazí a suší ovocie a zeleninu, aby nepoužívala konzervačné látky. Napriek tomu, že sa veľa kotúľa, tiež ho nejeme.

Dózy jej často nosím do práce, všetko tam rýchlo utečie. A potom jej poviem, ako kolegovia obdivujú kaviár, paradajky alebo šalát. Viem, ako ju to teší. Pamätá si všetkých, ktorí viac milujú svojich kolegov, a dáva mi ďalší džbán „pre Lyudochku, pretože tieto paradajky má veľmi rada“.

To je všetko dobré a dobré, ale napriek tomu neviem, ako presvedčiť svojich rodičov, aby obmedzili výsadbu. V práci sme natoľko zaneprázdnení, že im už nemôžeme pomôcť, vychádzame v ústrety len na veľké akcie. Vykopať zemiaky, spud. A z toho trochu svedomie mučí.

Ale sami nám veľmi nevolajú, radi pracujú svojim vlastným tempom.

Chcel by som, aby robili iba najjednoduchšiu prácu a nechali to, čo je pre nich ťažké. Zemiaky si nakoniec môžete kúpiť od miestnych obyvateľov, sú tiež bez chemikálií a celkom šetrné k životnému prostrediu.

Ako prinútiť starších zmeniť sa, možno niekto poradí?