V diere vykopanej pod jabloňou v záhrade som našiel maminu vec
V posledných dňoch pred mrazmi sme na jar vykopali jamy na výsadbu ovocných stromov – jabloní a hrušiek. Boli vyrobené dosť objemné, hlboké asi 70 centimetrov. Na dne boli umiestnené železné klince a hrdzavé kusy kovu. Moja mama to vždy robila, aby mali rastliny dostatok železa. Nahromadili humus a na vrchu vrstvu úrodnej pôdy. A v tejto podobe ho nechali pred zimou, aby na jar vysadili mladé sadenice. Samozrejme pridáme aj hnojivá a popol.
Ale táto práca musela byť na nejaký čas prerušená, pretože som sa po jednom náleze nemohol dlho upokojiť, ukázalo sa, že je to také dojemné. Poviem ti to po poriadku.
Moja mama bola skvelá záhradníčka. Vždy sme mali obrovské úrody zeleniny, všetkého bolo dosť v nadbytku. A záhrada bola známa aj bobuľami a ovocím.
Jeden krík ríbezlí, veľmi starý, rastie už 25 rokov na tom istom mieste, kde ho zasadila moja mama, no stále rodí. Samozrejme som to priebežne vystrihoval. Nastal však čas na jeho odstránenie, vedľa neho bolo plánované akurát miesto pre hrušku. A tak, keď bol tento ker odstraňovaný, všimol som si v jeho koreňoch niečo zvláštne, akési prstene. Odlepil som to od zeme a ukázalo sa, že sú to malé oceľové nožnice.
Hneď som si spomenul na tento prípad, keď mama dlho hľadala svoje nožnice, v skleníku odstrihli nevlastných synov z paradajok. Boli to záhradné nožnice, ktoré mala vždy vo vrecku šiat. Nikdy totiž neviete, čo treba v záhrade a zeleninovej záhrade strihať a ona mala vždy so sebou aj nejaký nástroj.
Ukázalo sa, že sadila ríbezle a v tej chvíli ich pustila do jamy. Ležali tam takmer 25 rokov, práve teraz, v týchto ťažkých dňoch, aby mi padli do rúk. Mama mi akosi povedala – neboj sa, vydrž. Všetko pominie, všetko bude v poriadku, svet sa s touto pandémiou vyrovná a život sa vráti do normálu, opäť bude sloboda, možnosť cestovať a komunikovať s blízkymi. Akoby som počul jej hlas, ktorý som na 23 rokov takmer zabudol, keďže mama nie je medzi nami. Z vlastných očí im tiekli slzy. Ale neboli zatrpknuté, boli to očisťujúce slzy. Je veľmi dôležité dostať takúto podporu od niekoho, kto vás skutočne miluje a záleží mu na vás, aj keď ste nedosiahnuteľne ďaleko.
Predstavte si však kvalitu kovu sovietskej éry, keby nožnice ležiace v pôde 25 rokov zostali úplne nepoškodené. Stačí ich vyčistiť a môžete ich znova použiť.
Samozrejme, z každého nového náradia, ktoré používam v záhrade a v skleníku, mám veľa. Ale, samozrejme, dám do poriadku mamine nožnice.
Hlavná vec, ktorú som tým chcel povedať je, že všetko na svete sa nedeje tak, ako to chceme my, ale preto, že je to pre nás najlepšie. Ak sa nám podľa noriem pozemského života zdá niečo nespravodlivé, trpké, bolestivé vo vzťahu k nám samým, potom je najlepším spôsobom, ako takéto veci vydržať, pokora a viera. A ak sa budete mučiť otázkami „Prečo“, môžete sa zblázniť alebo neveriť. Čo je horšie, neviem.
Toto sú myšlienky, ktoré vo mne vzbudil nález v záhrade, ktorú zasadili moji rodičia pred vyše 25 rokmi.