Išiel som do domu "núdznych"
Pred pár dňami som v skupine našej obce VKontakte videl oznam, že sa zbierajú veci pre rodiny s nízkymi príjmami, ktoré potrebujú pomôcť so zberom detí na zimu. Nemala som detské oblečenie, deti už boli veľké a všetko sme už dávno rozdali. No keď sme sa presťahovali z bytu, ukázalo sa, že máme veľa záclon, ktoré sú síce kvalitné, ale dobré, ale nehodia sa do žiadnej miestnosti v dome. Dlho som preto rozmýšľala, kam tieto závesy pripevniť. A tu je taký prípad. A rozhodol som sa, že sa oplatí dať ich ako darček chudobným. Zároveň som sa rozhodol opýtať, či nepotrebujú starý, ale aj celkom funkčný nábytok.
Písal som adminovi do skupiny a povedal, že sú tri adresy, kde bývajú ľudia s nízkymi príjmami, ktorí potrebujú pomoc. Všetci máme deti. Spýtal som sa na závesy a nábytok, odpovedal, že tam sa, samozrejme, všetko bude hodiť.
Spýtal som sa na adresu a rozhodol som sa ísť osobne pozrieť, čo je v tejto rodine viac potrebné. Ide o tri deti. Staršia študuje v špeciálnej škole, v záverečnom ročníku a dvaja mladší ešte chodia do škôlky. Dali mi telefón, volal som asi o 11-tej, ozvala sa rozospatá žena.
Rozhovor začal tým, že som jej vysvetlil, že som videl oznam, že potrebujú pomoc. Najprv sa spýtala, odkiaľ som a kto som. Povedal som, že som len dedinčan. Potom žena zmenila agresívny tón na ufňukaný a začala nariekať, že sedia bez práce, štát im nijako nepomáha, len ich neustále kontroluje. Že oligarchovia dostávajú milióny, vykrmujú a ich deti nevidia celé mesiace nič sladké.
Čoskoro ma omrzeli jej náreky, rozhodol som sa, že kúpim deťom ešte sladkosti a pôjdem sa pozrieť, akí sú tam ľudia. Naozaj sa mi nepáčil tón a hlas tejto úbohej ženy. Mladý, ale sedí bez práce, spí do 11:00 - akosi je to podozrivé.
A moje obavy boli opodstatnené. Už cestou k domu bolo jasné, že tu žijú povaleči a opilci. Neporiadok sa práve zmizol - odpadky okolo domu, spadol plot, po chodníku ani stopy. Okná sú špinavé, na oknách sú nejaké handry. Dokonca som sa usmial a predstavil si svoje drahé záclony v tejto špine na takýchto oknách.
Hosteska sa však vôbec nehanbila, nevidela, že na podlahe v jej chodbe je vrstva špiny – nič prekvapivé. V izbe bol strašný neporiadok, riad neumytý a na stole zvyšky jedla. Niekoľko mačiek a malý pes pridali veľa špiny a nehygienických podmienok tým, že vyskočili na gauč a na stôl. Dal som vrecko so sladkosťami a povedal som, že je to pre deti, pretože nevidia sladkosti. Slizák mi nenútene poďakoval.
Na otázku, či raz robí upratovanie alebo nie, tento chudák odpovedal, že ide len upratovať. Spýtal som sa, či nepotrebujú starý nábytok, hoci som dobre videl, že ho nemajú kam dať. Potom odpovedala, že potrebujú novú sedačku, lebo ju majú špinavú a sociálnoprávna ochrana sa zaprisahá, že na takejto sedačke spia deti. „Pohovka“ bola kopa odpadu v rohu.
Úprimne povedané, nezažil som ani kvapku súcitu alebo túžby pomôcť tejto rodine. Dúfam, že deti im odoberú a budú vedieť pochopiť, že žiť sa dá aj v iných podmienkach - v čistote a poriadku. A to, čo si vyberú, je ich voľba a ich osud.
Hlavným záverom je, že povaľači nám sedia na krku, nepracujú, ale len požadujú výhody a pomoc od spoločnosti. Som kategoricky proti tomu, aby sa pomáhalo tým, ktorých ani len nenapadne pracovať, hoci prácu si môžete nájsť kdekoľvek.