Chceli navštíviť moju tetu, no ona odpovedala, že hostí neprijíma a pri bráne domu sa s nami rozprávala.

Prišiel víkend a my sme sa rozhodli opäť trochu cestovať - ​​zastaviť sa v mestečku Nytva na Permskom území do múzea lyžičiek, kde je veľmi zaujímavá expozícia. Zároveň sme chceli vedieť, či je možné objednať personalizovanú rodinnú súpravu príborov s gravírovaním. Faktom je, že teta môjho manžela, ktorá žije v tomto meste, nám pred 5-6 rokmi dala všetky menované lyžice. Vyrábajú sa v miestnej továrni. Kvalitná oceľ, krásne nápisy, ktoré za túto dobu vôbec neutrpeli. Teraz sme chceli vytvoriť súpravu s naším priezviskom. Nech nie striebro, ale predsa.

A samozrejme, že sa chystali navštíviť moju tetu, pretože roky plynú, časy nastali hrozné, nie je jasné, či príbuzných uvidíme alebo nie. Úprimne, dokonca sa niekedy bojíte zavolať svojim bývalým známym a vzdialeným príbuzným - len sa pozrite, narazíte na tých, ktorí sú navždy neprítomní.

Tetu sme dopredu nevarovali, lebo je to veľmi pohostinná žena, pustila by sa do varenia, varenia, prestreľovania. Nechceli sme to zavádzať do nákladov a nechystali sme sa zdržiavať príliš dlho, nie viac ako hodinu a dokonca ani cestou späť. Sami sme jej kúpili darčeky, vysypali vrece zemiakov, lebo ich už nepestuje, sadí len drobnú zeleninku.

Exkurzia do múzea bola nádherná, odporúčam každému. Dá sa kúpiť veľa suvenírov. Bolo nám veľmi dobre. Vo všeobecnosti rád navštevujem provinčné múzeá, pretože v nich pracujú skutoční Rusi, nadšenci ich práce. Za obyčajné groše plnia hlavné historické poslanie – zachovanie pamäti ľudí.

Pozitívne bola vyriešená aj otázka s jedálenskou súpravou - dostali sme katalóg na výber vzoriek. Objednávku však môžete zadať iba počas pracovných dní, pretože je potrebné zaplatiť vopred do pokladne.

Vo výbornej nálade sme z múzea odišli a zavolali tete, že onedlho sa k nej na krátku chvíľu odvezieme autom. Najprv povedala, že nie je doma, odišla služobne. Povedali sme si, že potom zemiaky necháme u susedov. Ale starká sľúbila, že sa vráti a počká nás v dome.

Keď sme prišli k jej bráne, uvedomili sme si, že príbuzný sa ešte nevrátil. V snehu neboli žiadne stopy. Ale ona zrazu vyšla z brány a pevne ju za sebou zavrela. Teta mala na sebe masku, rukavice, správala sa nejako zvláštne, nepozvala ma do domu. Vôbec sa jej to nepodobalo. Keď môj manžel otvoril náruč, aby objal svoju krstnú mamu, tak sa od neho odtrhla, že sme si hneď uvedomili, že musíme prísne dodržiavať sociálny odstup. Vytiahla som vrecia s darčekmi a položila ich na sneh a manžel vytiahol vrece zemiakov. Akoby sa nič nestalo, začal som sa jej vypytovať na jej zdravotný stav, na mačku, či je niečo, čo by som potreboval pomôcť okolo domu.

A tu sa teta zrazu rozplakala a povedala, že nás nepozýva, lebo sa bojí infekcie, veď všade chodíme. Všetci jej priatelia zomreli, zostala sama. Deti jej nosia jedlo a nechávajú ho aj pri bráne. Vnúčatá vidí len cez okno.

Potom zrazu otvorila bránu a s plačom nás začala volať do domu, že je lepšie zomrieť veselo, ako žiť ako vo väzení. Ale to sme, samozrejme, odmietli. Snažil som sa všetko zredukovať na vtip, aby som ju nejako utešil. Rozišli sme sa viac-menej pokojne. Ale aj tak sme mali nepríjemnú pachuť. Samozrejme, moja teta začala príliš pozerať televíziu, keďže zostáva doma. Preto sa bojí všetkého.

Na druhý deň som jej poradil, aby sa dala telefonicky zaočkovať a žila v pokoji, chodila a videla rodinu. A viete, práve sa vzchopila! Povedala, že dnes určite pôjde do nemocnice, lebo takto už ďalej žiť nemôže!

Nemôžete stráviť posledné roky svojho života v strachu. Nech sú šťastní!